Čo nám môže zabrániť v kolonizácii Marsu?

Ľudstvo už dlho snívalo o tom, že sa dostane zo Zeme, poletí na iné planéty a dokonca sa tam usadí a bude žiť. Jednou z najbližších planét k nám je Mars, no podarí sa nám tak ľahko kolonizovať „Červenú planétu“?

Slávny experimentátor a moderný génius Elon Musk vlani na jeseň oznámil, že jeho spoločnosť má v úmysle vyslať prvú misiu s ľudskou posádkou na Mars v roku 2024 a do roku 2050 by mal na Červenej planéte vzniknúť prvý ľudský biotop v podobe sebestačného mesta. . Jednoducho povedané, ľudstvo sa pokúsi vytvoriť kolóniu osadníkov, ktorí budú priekopníkmi v dobývaní Marsu. Flotila asi tisíc lodí Starship má slúžiť na prepravu osôb a materiálu na výstavbu potrebnej infraštruktúry.

Slovami, všetko vyzerá veľmi jednoducho a realisticky. Nastúpime na loď, o pár mesiacov pristaneme na „Červenej planéte“ a začneme s jej vývojom, pripravujeme nové základne pre budúce generácie, skúmame planétu atď. Ambiciózne plány na kolonizáciu Marsu však nebude také ľahké realizovať.

Takýto pokus môže byť veľmi ťažký a nebezpečný. A tu hovoríme nielen o technických aspektoch letu, zotrvaní v anabióze, pristávaní na planéte, o časovej náročnosti stavby aj samotných lodí či obrovských nákladoch na celú misiu. Ide o to, aby sme pochopili, že Zem a Mars majú veľa spoločného, ​​no zároveň majú oveľa viac rozdielov. Sú to úplne odlišné planéty, z ktorých každá má svoje vlastné charakteristiky. Pokúsme sa pochopiť všetko podrobnejšie.

Prečítajte si tiež: Priestor vo vašom počítači. 5 najlepších aplikácií pre astronómiu

Zem a Mars sú od seba naozaj ďaleko

Prvou, zásadnou, otázkou, ktorú treba brať do úvahy pri lete na inú planétu, v tomto prípade na Mars, je samotná cesta. V našom prípade Červenej planéty to nie je jednoduché ani rýchle. V súčasnosti je najvzdialenejším objektom, na ktorý človek vkročil, náš satelit Mesiac. Výprava na ňu stála ľudstvo veľa času, práce, vyžiadala si množstvo nových riešení a technológií, obrovské finančné náklady a dokonca aj ľudské životy. Chápem, že ľudstvo sa zmenilo, technologický skok, ktorý sme urobili za posledné dve desaťročia, je skutočne úžasný. Ale stačí toto?

Cesta na Mars bude navyše časovo a vzdialene oveľa dlhšia a bez človeka v anabióze sa zaobíde len ťažko. Počas letu na Mesiac neboli astronauti uvedení do stavu spánku. Tento výlet bol oveľa kratší a energeticky menej náročný. Treba tiež vziať do úvahy, že Červená planéta je od Zeme vzdialená približne 56 až 401 miliónov km. A let je možný, samozrejme, nie po priamke priamo vo vesmíre, ale po zložitej trajektórii. Loď smerujúca k Marsu ho bude v praxi sledovať na obežnej dráhe, ktorú planéta obehne okolo Slnka. To znamená, že najprv musíte vstúpiť na obežnú dráhu Marsu a potom ho buď zachytiť alebo dohnať, zatiaľ nikto neurobil presné výpočty. To znamená, že samotná cesta bude veľmi dlhá.

Samozrejme, nikto neuvažuje o cestovaní, keď je Mars od Zeme najďalej, ale aj keď je vzdialenosť najmenšia, stále je to obrovská vzdialenosť. Samozrejme, vzhľadom na to, že Mars je jednou z najbližších planét k nám, potrebuje na to dostať sa tam menej energie na jednotku hmotnosti ako ktorákoľvek iná planéta v slnečnej sústave okrem Venuše. Napriek tomu cesta, za predpokladu, že sa začne v najpriaznivejšom období (v štartovacom okne), bude trvať približne deväť mesiacov. A to podlieha použitiu Homanovho prechodového manévru, teda zmeny kruhovej dráhy s použitím dvoch motorov. Ide o manéver, ktorý sa v súčasnosti už používa pri bezpilotných misiách na Mars.

Teoreticky by sa tento let dal skrátiť na šesť alebo sedem mesiacov, ale len za predpokladu, že budeme aplikovať postupné zvyšovanie spotreby energie a paliva. Ďalšie skrátenie doby letu na Mars je obmedzené momentálne dostupnými technológiami. Faktom je, že vyžaduje oveľa viac energie na jednotku hmotnosti, ako je možné s chemickými raketovými motormi, ktoré sú dnes dostupné. Ako vidíte, problémy v procese presunu na Mars začínajú už v okamihu vstupu na obežnú dráhu planéty. A to je len špička ľadovca, pretože pristátie na Marse je tiež veľmi ťažké.

Rovnako ako v prípade bezpilotných misií, vzhľadom na veľmi riedku atmosféru, a teda zlú aerodynamickú stabilitu a ďalšie charakteristiky atmosféry „Červenej planéty“, riešenia využívajúce padáky, vankúše pozostávajúce z nafúknutých balónových nádrží, či podporu vo forme manévrovacích motorov, v prípade misií s ľudskou posádkou na palube nielenže zlyhávajú, ale môžu byť aj katastrofálne. Malo by sa pamätať na to, že ľudské telo je oveľa jemnejšie a citlivejšie na preťaženie ako elektronické a mechanické zariadenia, ktoré boli doteraz odoslané na Mars. Preto je potrebné vybudovať systém, ktorý pristátie na Marse spomalí oveľa šetrnejším, no nemenej efektívnym spôsobom, pretože na palube budú ľudia. Zložité, časovo náročné a drahé misie na Mars rozhodne nie sú jednoduchou prechádzkou, môže to byť veľmi atraktívne, no zároveň mimoriadne nebezpečné.

246. Tu je príklad rozdielu v minimálnej vzdialenosti a zdanlivej veľkosti Marsu od Zeme v roku 2016 oproti roku 2018. #MarsDay17 obr.twitter.com/g0sTPBh46Z

- DR. Tanya Harrison (@tanyaofmars) Júla 21, 2017

Podobná situácia nastane, ak sa z nejakého dôvodu ľudia potrebujú vrátiť z Marsu. Je jasné, že počas prvých pilotovaných misií na túto planétu to bude treba urobiť, nikto nepoletí na inú planétu okamžite s myšlienkou, že tam bude žiť natrvalo. Aj keď existujú takéto návrhy. No keďže sa iniciátori Marsiadu stále nedohodli, ako by mal vyzerať a ako bude prebiehať proces kolonizácie Marsu, je táto možnosť pravdepodobná.

Návrat z Červenej planéty bude trvať minimálne tak dlho, ako sa tam dá letieť. Ak je však možný návrat z Mesiaca kedykoľvek, pobyt na Marse by mal trvať možno roky. Dôvodom je jeho obežná dráha okolo Slnka. Na návrat relatívne rýchlo, teda stráviť na ceste opäť aspoň šesť mesiacov a modernými metódami približne deväť mesiacov, by bolo potrebné počkať, kým sa opäť otvorí prestupové okno, teda vzdialenosť k Zemi bude najmenší. Žiaľ, ešte si chvíľu počkáte, pretože marťanský deň, teda sól, trvá takmer rovnako dlho ako deň na Zemi, a to 24 hodín, 39 minút a 35,24 sekúnd, no marťanský rok, teda tzv. čas, ktorý Mars obieha okolo Slnka, už trval 668 solov alebo 687 pozemských dní, čo je približne 1,88 pozemského roka.

Prečítajte si tiež: Päť spôsobov, ako nám umelá inteligencia môže pomôcť pri prieskume vesmíru

Mars je podobný, ale aj odlišný od Zeme

Mars je na prvý pohľad veľmi podobný Zemi. Najmä keď sa pohybujeme na poli všeobecnej problematiky, dá sa pokojne povedať, že v slnečnej sústave je to po Mesiaci (a možno aj Venuši) najlepším miestom pre život, ale tu sa názory rozchádzajú. Bohužiaľ, najlepší neznamená dokonalý, pretože Mars, hoci je v kozmickom meradle podobný Zemi, je úplne iná planéta. Podobnosť medzi týmito dvoma planétami existuje len vo všeobecných črtách. Ako už bolo spomenuté, marťanský deň je veľmi podobný tomu pozemskému, čo znamená, že človek žijúci na Marse by nemusel výrazne meniť svoj cirkadiánny rytmus (rozdiel je len 40 minút). Mars má tiež sklon 25,19 stupňa, zatiaľ čo sklon Zeme je 23,44 stupňa, čo má za následok takmer rovnaké ročné obdobia ako naša planéta. Sú však takmer dvakrát dlhšie (v priemere 1,88-krát, keďže marťanský rok je dlhší).

Podobnosti medzi Zemou a Marsom sa rozširujú aj na prítomnosť atmosféry a vody, čo potvrdzujú pozorovania sond Mars Exploration Rover NASA a Mars Express od ESA. Tam to však končí, pretože atmosféru Červenej planéty tvorí najmä oxid uhličitý (95,32 %), zatiaľ čo atmosféru Zeme tvorí najmä dusík (78,084 %) a kyslík (20,946 %). Je teda zrejmé, že v takejto atmosfére sa nedá dýchať bez prísunu kyslíka, ktorý k životu potrebujeme. Budeme potrebovať špeciálne vybavenie, či už v podobe osobných dýchacích prístrojov ako sú skafandre alebo iných zariadení produkujúcich kyslík.

Tu môžeme prejsť priamo k štruktúram nevyhnutným pre život na Marse, pretože hovoríme o živote na Marse, teda na jeho povrchu alebo pod ním, a nie o živote na obežnej dráhe, pretože to je úplne iný príbeh.

Atmosféra Marsu si vyžaduje použitie obývateľných štruktúr. Iba na Zemi je možné prežiť (aj keď je to podľa moderných štandardov dosť nepohodlné) bez prístrešia, ale v podmienkach Marsu určite potrebujete nejaké budovy. Tu opäť vzniká problém dodávky kyslíka do týchto budov. Domy by museli fungovať so zariadením, ktoré ich vyrába, pretože nikto žijúci na Marse by nechcel stráviť zvyšok života v skafandri alebo inom špeciálnom obleku. Nie vždy sú pohodlné a vhodné na pohyb aj po rovnom povrchu.

Konštrukcia Marsu by tiež musela byť oveľa pokročilejšia ako to, čo v súčasnosti používame na Zemi. Okrem toho sa budeme musieť obávať vplyvu atmosféry, ktorú tvorí najmä oxid uhličitý. Zatiaľ nie je dobre preskúmaný ani vplyv CO2 na materiály, ktoré budú použité na stavbu. Ako sa budú takéto budovy správať počas rôznych poveternostných podmienok na Marse?

Konštrukcie marťanských budov musia byť nielen vzduchotesné, ako sme už spomínali, kvôli rozdielnemu zloženiu atmosféry vo vnútri a vonku, ale musia odolať aj rozdielu tlaku v dôsledku veľmi riedkej atmosféry tejto planéty. Nevyhnutnosťou je aj veľmi dobrá tepelná izolácia. Mars je podľa našich štandardov extrémne studená planéta. Zemský rekord pre nízke teploty, teda -89,2 stupňa Celzia, ktorý je pozorovaný v Antarktíde, je rovnaký ako bežný život na „Červenej planéte“. Takže za najpriaznivejších podmienok sa vzduch v lete ohreje na dennej strane až na 20 °C, no v zimnej noci môže teplota dosiahnuť -125 °C a na póloch -170 °C. To znamená, že rekordne nízka teplota na Zemi pre Mars je takmer teplo. Častým javom sú tam aj búrky.

To znamená, že atmosféra Marsu má prekvapenia, ale to nie je všetko. Gravitácia na Červenej planéte je len asi tretinová gravitácie Zeme. Preto by napríklad 70-kilogramový človek na Marse vážil približne 26 kg (až o 40 kg bližšie k pólom). To by bola pre ňu zrejme veľká výhoda napríklad pri každodenných činnostiach. Ale takýto priebeh udalostí má dve strany. Áno, môžeme povedať, že človek by tam bol napríklad oveľa silnejší ako na Zemi. Bez problémov dokázala zdvihnúť predmety, s ktorými na našej planéte nemohla ani pohnúť. Žiaľ, dlhodobý vplyv takejto nízkej gravitácie na ľudské telo nebol úplne preskúmaný. Je už známe, že znížená gravitácia spôsobuje okrem iného úbytok minerálnej hustoty kostí, svalovú dystrofiu, úbytok svalovej hmoty, poruchy videnia a kardiovaskulárnu atrofiu. Čo nám ešte hrozí, sa zrejme dozvieme až časom. Budú to pozitívne zmeny? Dokáže ľudské telo vydržať takýto priebeh udalostí? Otázok je viac ako odpovedí, aspoň zatiaľ.

Napríklad predtým, ako sa kolónia dokáže rozmnožiť, musíme si byť istí, že z ľudského embrya sa môže vyvinúť zdravý dospelý pod vplyvom marťanskej gravitácie a s primeranou radiačnou ochranou. Možno bude musieť ľudská rasa na Marse nejako zmutovať, prispôsobiť sa prostrediu. Zatiaľ nie je známe, či tam takýto druh vôbec dokáže prežiť. Keďže hovoríme o kolonizácii, treba s tým počítať. Toto je oveľa zložitejšia a kontroverznejšia otázka. Ak sa vrátime k budovám na Marse, nízka gravitácia si vynúti, aspoň čiastočne, použitie zón, ktoré generujú gravitačné úrovne podobné ako na Zemi. Aj keď momentálne ťažko povedať, či to bude napríklad odstredivka nejakého typu, alebo úplne iné riešenie.

Prečítajte si tiež: Crew Dragon nie je jediný: Aké lode pôjdu do vesmíru v najbližších rokoch

Mars nás pred ničím neochráni

Atmosféra Marsu má aj druhý, ešte nebezpečnejší aspekt. Pre svoju nízku hustotu prakticky nechráni pred kozmickým žiarením ani slnečným vetrom. Na Zemi nás magnetosféra chráni aj pred slnečným vetrom a Mars má oveľa slabšiu vrstvu magnetosféry ako naša planéta, takže problém sa znásobuje. A to nie je všetko.

Keďže Mars nemá dostatočne silné magnetické pole, v kombinácii s už spomínanou tenkou vrstvou atmosféry vzniká globálny problém – na povrch Marsu sa dostáva oveľa viac ionizujúceho žiarenia ako na Zem. Len na obežnej dráhe Marsu je podľa výpočtov sondy Mars Odyssey pomocou prístrojov MARIE úroveň škodlivého žiarenia asi 2,5-krát vyššia ako na vesmírnej stanici ISS, ktorá obieha okolo Zeme. To znamená, že pod vplyvom tohto žiarenia (len na obežnej dráhe) človek už za tri roky zažije nebezpečné priblíženie sa k bezpečnostným limitom schváleným NASA. A to je tiež dôležité mať na pamäti. Zatiaľ neexistujú informácie o tom, ako sa s tým vyrovnať a aké prostriedky použiť.

Výbuchy protónov spôsobené slnečnými búrkami, takzvané slnečné erupcie a výrony koronálnej hmoty, môžu byť obzvlášť nebezpečné nielen na obežnej dráhe Marsu, ale aj pre samotných kolonistov, ktorí budú žiť priamo na povrchu. Pri obzvlášť silných nárazoch kozmického vetra môže byť expozícia smrteľná už po niekoľkých hodinách.

„Na rozdiel od Zeme nemá Mars žiadne vnútorné dynamo na vytvorenie veľkého globálneho magnetického poľa. To však neznamená, že Mars nemá magnetosféru; jednoducho, že je menej rozsiahly ako Zem.“ obr.twitter.com/GSL5CUb8Xw

— Planéta Mars – Humanities Last Hope (@Mars_LastHope) March 30, 2018

Všetky konštrukcie, ktoré by sme na Marse použili, by teda museli byť nielen vzduchotesné, odolať poklesu tlaku, vybavené zariadeniami na výrobu kyslíka a čerpadlami na udržanie primeraného tlaku vo vnútri, ale museli by aj účinne chrániť ľudí, ktorí tam žijú. v nich zo slnečného vetra a ionizujúceho žiarenia. To znamená, že by malo ísť o skutočne unikátne uzavreté mikroprostredia, v ktorých sú udržiavané podmienky nevyhnutné pre život človeka. Okrem toho by mali byť tiež správne umiestnené. Preto bude potrebné vopred dôkladne zmapovať povrch Marsu, prirodzené úkryty, teplotu, počasie a slnečné svetlo.

Dizajnéri a inžinieri už čelia množstvu výziev a problémov. Najmä preto, že podľa všetkého by na Zemi mali byť postavené aspoň prvé marťanské stavby a až potom prevezené na Červenú planétu. Presnejšie povedané, na Mars by sa mali dopraviť hotové časti takýchto stavieb, prístreškov, laboratórií atď. Takáto preprava generuje dodatočné náklady súvisiace ani nie tak so samotnými budovami, ale najmä s ich prepravou na inú planétu, čiže musíme vyriešiť aj finančnú stránku tohto obrovského problému.

Ďalšou otázkou súvisiacou s atmosférou, magnetosférou a magnetickým poľom Marsu, respektíve ich praktickou absenciou, je ochrana elektroniky nevyhnutnej pre misiu na Mars, tým menej pre kolonizáciu, alebo aspoň pokusy o osídlenie planéty. Skoršie misie používali oveľa menej sofistikovanú elektroniku, než akú máme dnes.

Systémy, ktoré v sondách fungovali, boli na technologickej úrovni 1990. rokov. Nie však preto, že by práca na jednej misii trvala mnoho rokov a dizajn zariadenia počas tejto doby veľmi starol, ale preto, že tento typ elektroniky znesie marťanské podmienky (najmä úroveň žiarenia) oveľa lepšie ako moderné, vyspelejšie , ale aj oveľa citlivejšie technológie. Sú tiež oveľa lepšie testované a vyladené, a preto môžu zaručiť úroveň spoľahlivosti potrebnú pre výkon misie. Ale pre ľudskú posádku nemusí byť vybavenie spred 20 či 30 rokov pohodlné ani na základné úkony. Takéto vybavenie by navyše určite malo príliš malý výpočtový výkon potrebný na prieskum planéty. Netreba zabúdať, že život na Marse sa nebude obmedzovať len na život na ňom, ale je potrebné vykonávať aj výskumné práce, vedecké a technologické experimenty.

Ďalšiu, aj keď nie úplne prebádanú hrozbu, predstavuje aj samotný povrch Marsu. Hovoríme o marťanskom prachu, ktorého čiastočky sú extrémne malé, ostré a drsné. V spojení so statickou elektrinou, vďaka ktorej sa lepí takmer na čokoľvek, je tu ďalší problém. Marťanský prach môže byť skutočným problémom napríklad pre spojenie v oblekoch. Lunárny prach, ktorý mimochodom nie je taký ostrý ako prach na Marse, už viedol k vážnym ťažkostiam pri lunárnych misiách Apollo. Spôsobilo to okrem iného napríklad falošné údaje prístrojov, upchatie prístrojov, problémy s reguláciou teploty niektorých prístrojov a poškodené tesnenia. Niekedy zariadenia úplne zlyhali. Na povrchu Mesiaca sú tony kovového šrotu z takto poškodených zariadení. Jednoducho zostali na povrchu satelitu, pretože toto všetko už nie je možné opraviť.

Vráťme sa na povrch Červenej planéty. Piesočné búrky prítomné na tejto planéte sa môžu stať problémom aj pre životnú podporu samotných kolonistov na Marse. Hoci sú zriedkavé, môžu dokonca pokryť celý povrch Marsu. To môže nielen blokovať slnečné žiarenie napríklad fotovoltaickým inštaláciám, čo môže spôsobiť problémy s napájaním, ale spôsobí aj komunikačné komplikácie.

Signálu vyslanému z Marsu na Zem trvá približne 3,5 minúty, kým sa k nemu dostane, takže odpoveď na otázku položenú za najpriaznivejších podmienok dostaneme do 7 minút a iba vtedy, keď sú planéty najbližšie k sebe. Keď sú od seba v maximálnej vzdialenosti, proces bude trvať osemkrát dlhšie. Ešte horšie to bude, keď budú planéty na opačných stranách Slnka. Potom bude komunikácia úplne nemožná. Prachové búrky môžu predstavovať napríklad aj priamu hrozbu pre stroje, pretože pieskovanie na Marse je oveľa nebezpečnejšie ako dokonca aj najsilnejšie vetry alebo hurikány tu na Zemi.

Prečítajte si tiež: Ukrajina sa pripravuje na štart a orbitálnu prevádzku kozmickej lode Sich-2-1

Život na Marse nie je len o budovách

Ak sme sa už začali baviť o vybavení potrebnom na fungovanie na Marse, vynára sa otázka: „Čo ak sa takéto vybavenie pokazí?“. Tu opäť vstupujeme do oblasti široko chápanej logistiky a zásobovania. Na efektívne fungovanie na Marse budete musieť mať so sebou náhradné diely na všetko, čo sa bude na Mars posielať, a bude tam pomerne veľa vybavenia.

A tiež si treba vziať dostatočné zásoby jedla. Ani na najkratšiu dobu trvania misie, teda asi 2 roky, je prakticky nemožné odobrať zo Zeme zásoby jedla a vody na také dlhé obdobie. To znamená výrazné zvýšenie nákladov na takúto cestu. Stačí si spočítať, koľko jedla každý z nás za jeden deň skonzumuje, vynásobiť 2 rokmi a... k tomu prirátať čas cesty, teda ďalší rok a pol, lebo účastníci musia niečo zjesť a vypiť aj počas let.

Nakoniec treba toto číslo ešte raz vynásobiť počtom členov posádky. V praxi sa misia na Mars nemôže uskutočniť sama z jednoduchého dôvodu, že existujú úlohy, ktoré si vyžadujú špeciálne znalosti alebo zručnosti. Jeden človek nemôže byť odborníkom na všetko. Je nemožné byť zároveň vysokokvalifikovaným pilotom, astrofyzikom, astrobiológom, stavebným špecialistom atď. Jeden človek nemôže splniť takéto poslanie aj z psychologických dôvodov. 3,5 roka osamote vo vesmíre a na cudzej planéte by sa vážne podpísalo na psychike aj toho najodolnejšieho človeka. Zásoby, ktoré by postačovali na zabezpečenie úspechu marťanskej misie, aj tej najkratšej, si preto zo Zeme jednoducho nemôžete vziať so sebou.

Ak sa jedlo a voda nepodarí zbaliť do lode, na ktorej poletíme na Mars (a to samo osebe nám momentálne robí problémy, hoci projekt „Starship“, ktorý realizuje SpaceX, vyvoláva určité nádeje na jeho riešenie), potom to všetko budú musieť kolonizátori nejako lokálne vyrobiť. K tomu môže prekvapivo pomôcť zloženie marťanskej atmosféry. Aj keď je to len odhad, mohlo by to fungovať. Ide o to, že, ako som napísal vyššie, atmosféra Marsu pozostáva hlavne z oxidu uhličitého a parciálny tlak na samotný povrch planéty, teda tam, kde rastú rastliny, je 52-krát väčší ako na Zemi, čo dáva skutočný nádej na ich úspešné pestovanie.

S vodou je situácia rovnaká. Všeobecne sa uznáva, že na Marse existuje, no zatiaľ bola zistená len jeho prítomnosť. V praxi môže byť voda pre účastníkov misie na Marse nedostupná, pretože je uväznená v skalách. Áno, moderné poznatky a riešenia umožňujú obnoviť vodu, no na život na Marse to zrejme stačiť nebude. Áno, treba mať na pamäti, že voda tam musí byť v neustálom, uzavretom cykle, ktorý pokrýva všetky aspekty marťanského života. Len tak nikto nebude mať právo ho bezhlavo míňať, pretože by to ohrozilo samotný proces prežitia kolonizátorov. Jediným dlhodobým riešením je preto efektívny spôsob získavania vody, ktorá už na Marse je, a jej vhodné prispôsobenie potrebám kolonistov a údržbe zariadení.

Podobná otázka vyvstáva aj pri palive. Ak chceme neustále cestovať medzi Zemou a Marsom, tak sa musíme naučiť získavať potrebné palivo priamo na mieste. To by ušetrilo peniaze na samotnú misiu a zvýšilo šance na návrat na Zem v prípade potreby. Áno, aj po Marse sa musíte počas vývoja planéty a života na nej nejako pohybovať. Preprava paliva zo Zeme je pomerne drahý pôžitok. To opäť zvyšuje náklady na celú misiu, keďže by bolo potrebné odobrať približne dvojnásobok paliva. Spoločnosť SpaceX však už má nápady na riešenie tohto problému a zároveň na ochranu pred kozmickým žiarením. Vedci spoločnosti sa domnievajú, že tekutý vodík môže poskytnúť vynikajúcu ochranu. Navyše v kombinácii s oxidom uhličitým získavaným z atmosféry Marsu môže slúžiť aj ako palivo pre návrat z Červenej planéty.

Rovnaké schopnosti by sa mali využívať aj na výrobu a skladovanie elektriny, ktorá je nevyhnutná pre fungovanie aj tej najjednoduchšej marťanskej kolónie, pretože sústrediť sa na jeden zdroj, napríklad slnečnú energiu, sa rozhodne nebude dať, keďže všetko, na Marse je oveľa menej energie zo Slnka. Fotovoltické články na Zemi majú teda pomer výkonu a hmotnosti okolo 40 W/kg, pričom tam je to približne polovica, len okolo 17 W/kg. Po druhé, návrat môže trvať dlho, napríklad kvôli už spomínaným piesočným búrkam. Na Marse by bolo potrebné paralelne využívať rádioizotopové termoelektrické generátory, marťanský ekvivalent geotermálnej energie Zeme a veternú energiu. Faktom je, že pri piesočných búrkach sa tam rýchlosť vetra zvyšuje na približne 30 m/s.

V skutočnosti by sa nad zoznamom otázok, pochybností a prekážok súvisiacich so životom na Marse dalo uvažovať ešte dlho. S každým novým objavom o Marse je ich viac a viac ako odpovedí. V tomto materiáli sme sa zrejme dotkli len špičky ľadovca. Dobrou správou je, že vedci na celom svete pracujú nielen na ich zodpovedaní, ale aj na riešení konkrétnych otázok. Deje sa tak napríklad v prípade získavania vody alebo pestovania rastlín na Marse. Navyše, prví marťanskí osadníci budú odsúdení na vegánsku stravu, keďže so sebou nevozíme žiadne zvieratá. Aj keď je možné, že o otázke jedla sa rozhodne na základe skúseností astronautov na ISS. Kŕmenie sondou môže tento problém na chvíľu vyriešiť.

Teraformácia Marsu môže byť odpoveďou na niektoré otázky, no momentálne je stále len teoretická. Vedci teraz takmer jednomyseľne súhlasia s tým, že tento proces musí začať zvýšením teploty planéty, aby sa získal vyšší atmosférický tlak a tekutá voda. Skleníkové plyny zachytené v ľadových čiapkach na póloch Marsu môžu pomôcť, ale prax terraformovania nebola dôkladne naplánovaná a od teórie k praxi je ešte dlhá cesta.

Dokonca aj SpaceX, známa radikálnymi myšlienkami, o ktorých v niektorých vedeckých kruhoch existujú vážne pochybnosti, nazýva terraforming technológiou sci-fi. Ale skúsiť to môžeš. Možno, že na terraformovanie Marsu nebude potrebné najskôr uskutočniť misie s ľudskou posádkou, ale nahradiť ich napríklad autonómnymi zariadeniami, ktoré to urobia za nás. Ľudia budú môcť ísť na planétu pripravenú na ich príchod. To je však, aspoň nateraz, len hmlistá špekulácia, hoci takáto myšlienka už v mysliach aspoň nejakého množstva ľudí nepochybne vyklíčila.

Tiež zaujímavé:

• Astronómovia identifikovali najvzdialenejší známy objekt v slnečnej sústave
• Vedci ubezpečujú, že piata dimenzia vesmíru existuje
• Vedci objavili lepšie miesto na pristátie ľudí na Marse

Tak či onak, myšlienka letu a následnej kolonizácie Marsu si už podmanila srdcia a mysle mnohých vedcov, inžinierov a výskumníkov. Práce sú v plnom prúde, prebiehajú experimenty, pripravujú sa plány a pokračuje prieskum povrchu Červenej planéty. Každý deň sa objavujú nové objavy. Ktovie, možno to, čo sa teraz javí ako sci-fi, sa o pár rokov stane realitou. A samotný let na Mars bude bežným javom. Treba len veriť a neprestať snívať, experimentovať a krok za krokom ísť k cieľu.