Prvý Život je zvláštny sa stal skutočným fenoménom, ktorý otvoril cestu do sveta videohier ľuďom, ktorí boli predtým od neho čo najďalej. Možno nie dokonalá, no zato strašne napínavá a atmosferická novinka od Dontnod Entertainment dokázala, že vo svete „interaktívnej kinematografie“ majú okrem Telltale a Quantic Dream miesto aj iné štúdiá a že populárnou sa môže stať aj hra bez zombíkov a nadmerného násilia. .
Odvtedy sa Life Is Strange stala značkou, ktorá splodila mnoho pokračovaní a prequelov. Life Is Strange: Before the Storm sa odohrávalo tri roky pred originálom, The Awesome Adventures of Captain Spirit (alebo „Amazing Adventures of Captain Ghost“) bolo akýmsi spin-offom a propagáciou pre Life Is Strange 2, ktorý napriek zavádzajúci názov, nemal s prvým dielom nič spoločné okrem hrateľnosti. A tak sme prišli Life Is Strange: True Colors, ktorý sa aj napriek absencii čísla v názve a zmene štúdia viac podobá originálu ako všetky ostatné. Bola to ona, ktorá ma dostala späť do série a dnes vám prezradím ako.
Life Is Strange: True Colours rozpráva príbeh Alex Chen, dievčaťa, ktoré má úžasnú schopnosť psychickej empatie, to znamená, že dokáže cítiť emócie a čítať myšlienky ľudí okolo seba. Na začiatku prvej epizódy opúšťa internát a stretáva sa so svojím bratom Gabeom, ktorého nevidela osem rokov.
Prvá vec, ktorá upúta pozornosť, je technologický skok. Všimnú si to najmä tí, ktorým ušli pokračovania a True Colours ďalej PS5 dokázala na mňa priamo zapôsobiť svojím vizuálnym rozsahom. Ale ak je v mnohých iných hrách dobrá grafika príjemným bonusom, tak tu je to kritické, pretože konečne môžeme vidieť skutočné emócie na tvárach postáv, ktoré prestali vyzerať ako plastelínové bábiky (nepočítajúc vlasy).
Je nepravdepodobné, že by ma niekto prinútil prestať považovať Maxa Caulfielda za môjho obľúbeného protagonistu v sérii, ale Alex je k tomu veľmi blízko. Je dôležité vytvoriť úspešnú a príjemnú postavu pre hru tohto žánru, pretože s ňou nielen trávime veľa času, ale nevyhnutne sa s ňou aj zosobňujeme. Príliš veľa „nedorozumení“ medzi hráčom a jeho avatarom spôsobí, že ten prvý stratí záujem.
Prečítajte si tiež: Deathloop Review – Návykové šialenstvo
Ale Alex v sebe spája všetky vlastnosti dobrej hlavnej hrdinky: je milá a vie sa postaviť za seba, no zároveň je veľmi zraniteľná. Bolestivé detstvo prežité bez rodičov sa podpísalo pod a len ťažko môže niekomu dôverovať a predovšetkým sama sebe. Toto je ten typ hrdinu, ktorému fandíte a robíte si starosti, a fakt, že je perfektne nahovorená a animovaná, dodáva realizmu už „živej“ postave.
Hry tohto žánru (dá sa povedať aj „vzorce“, pretože veľa vecí je tu naozaj podobných originálu) sú ako inscenácie, kde sa v podmienkach obmedzených kulís všetka pozornosť sústreďuje na hercov. Deck Nine našťastie ani tu nesklamal: autori Before the Storm si už stihli naplniť ruky a podarilo sa im vytvoriť množstvo nezabudnuteľných hrdinov, ktorých chcete spoznať čo najbližšie.
Prečítajte si tiež: Road 96 Review – Interaktívna road movie, v ktorej píšete scenár
Mimochodom, čo sa scenérie týka, banícke mesto Haven Springs dá Arcadia Bay ešte náskok. Napomáha tomu ako šťavnatý vizuál, tak aj výborná práca „dekoratérov“, ktorí každú lokalitu vyzdobili obrovským množstvom detailov. Slovo „nažive“ som už povedal a tu ho chcem zopakovať. Citujúc Stanislavského: "Verím."
Začal som hrať „na slepo“ bez toho, aby som si pozrel trailery alebo hral nejaké ukážky, a preto mi aj oficiálna synopsa teraz pripadá ako spoiler. Preto ani nebudem spomínať udalosti prvej epizódy, ktoré mňa, neskúseného človeka, zaskočili. Poviem len, že aj tu, podobne ako v Stephenovi Kingovi, sa malé pokojné mestečko začne pomerne rýchlo otriasať, doslova aj obrazne. Budete vedieť, čo tým myslím. Koniec koncov, zahráte si ju, kamkoľvek pôjdete.
Ako pri všetkých hrách svojho druhu, aj Life Is Strange: True Colours mi občas pripadá pomalý, no málokedy do takej miery, že by som stratil záujem. Toto nie je akcia, nie je potrebné niekam utekať a strieľať späť, ale myslím, že tomu sám rozumieš. Tu je potrebné hovoriť, počúvať a dedukovať a niekedy robiť ťažké rozhodnutia. Niekedy tieto rozhodnutia nič neovplyvnia a niekedy ovplyvňujú finále. Koncov je tu niekoľko (nie dva, ako predtým) a počas hry je ťažké pochopiť, v ktorom momente urobíte osudnú voľbu. Ale práve v tom je tá krása – z prvého dielu nie je žiadna binárna voľba.
Je vtipné, že hlavná vychytávka originálu – manipulácia s časom – mi neustále vytráca z pamäti. Pamätám si postavy, dejové zvraty a hudbu, no rozhodne nie nadpozemské schopnosti hlavného hrdinu, ale to som asi jediný. Ako som už spomínal, z Alexa sa vykľul aj „nadčlovek“, respektíve empat. Úprimne, dobrý príbeh sa dá vyrozprávať aj bez toho, no chápem túžbu tvorcov urobiť z True Colours viac hru ako interaktívny film. A pripúšťam, že Alexove schopnosti nie sú nijako zvlášť zaujímavé alebo veľkolepé, no v kontexte drámy sú veľmi vhodné. Takto môže hráč odstrániť masku z postáv a vidieť ich skutočné ja – pomáha to robiť ťažké rozhodnutia a rozhodovať sa o postoji k tej či onej NPC.
Prečítajte si tiež: Recenzia hry The Great Ace Attorney Chronicles – Dve vynikajúce adventúry sa k nám konečne dostali
Nakoniec prejdeme k technickým aspektom. Grafika, ako som už povedal, je taká dobrá, ako môžete očakávať od interaktívneho filmu, ktorý nenakrútil Quantic Dream. Animácia tváre, oči, spracovanie prostredia – to všetko si zaslúži najvyššie hodnotenie. Treba tiež poznamenať, že prítomnosť ray tracingu je pekné zaradenie, ktoré som nečakal. A prekvapivo tu na rozdiel od mnohých hier nejde len o vychytávku či bonus, ale o najdôležitejší doplnok, ktorý umožňuje dosiahnuť lepšie osvetlenie každej scény. Vo všeobecnosti True Colours prekvapivo spája realizmus a výraznú štylizáciu. Postavy nie sú fotorealistické, no ani ich nemožno nazvať karikatúrami.
Prečítajte si tiež: Recenzia Detroit: Become Human – Od techno dema po techno drámu
Čo sa mi však veľmi nepáčilo, bola snímková frekvencia – 30 fps. Nie je žiadny technický dôvod odoberať hráčom 60 fps, je to len výstrelok vývojára, ktorý veril, že takto hra pripomína skôr film. Neviem, neviem. Navyše, ak v šetričoch naozaj nie sú žiadne problémy, potom sa oplatí vrátiť sa k ovládaniu, keďže oko, ktoré je v tejto generácii zvyknuté na čistejší obraz, začína lipnúť na nezrovnalostiach. Je to prekvapujúce, pretože akokoľvek krásne vyzerá, True Colors nie je dostatočne ťažký na to, aby spôsoboval problémy s modernou žehličkou. Viem, že niektorých hráčov takéto rozhodnutie vývojárov odradí, no sám som si zvykol pomerne rýchlo. Stále to nie je strieľačka a ani preteky.
No, všimnem si hudbu. Dobrý soundtrack je najdôležitejším aspektom každej časti série a v tomto zmysle True Colours nesklamali. Naďalej teší akustickým a mierne melancholickým zvukom a objavuje nových umelcov pre hráčov. Skvelú prácu odviedli aj herci: Erica Morey v hlavnej úlohe je hráčskej komunite neznáma, no svoju rolu zvládla na výbornú. To isté možno povedať o Hane Soto. Vo všeobecnosti je väčšina hercov nováčikmi, no nie je to vôbec badať.
Prečítajte si tiež: Necromunda: Hired Gun Review – Bláznivá pohoda, ale neoplatí sa kupovať
verdikt
Či to prevyšuje Life Is Strange: True Colors prvá časť? Na túto otázku sa nedá dať jednoznačná odpoveď – je to dosť osobné, pretože každý z nás miloval originál z iných dôvodov. Ale to, čo máme pred sebou, je nádherné pokračovanie, hodné byť považované za jeden z najlepších interaktívnych filmov poslednej doby, o tom niet pochýb.